• Dnes je: Streda 27. októbra 2021 meniny má Sabína

Tóth: Pre súčasnú strednú generáciu môže chýbať štvrtina zdrojov na ich budúce dôchodky

Tóth: Pre súčasnú strednú generáciu môže chýbať štvrtina zdrojov na ich budúce dôchodky

V súčasnosti dôchodkový systém vytvára dodatočný deficit viac ako jedno percento HDP, nie je teda samofinancovateľný.

Hospodárenie štátu s verejnými financiami zostáva nepriaznivé. Svedčí o tom aj skutočnosť, že z hľadiska ich dlhodobej udržateľnosti je Slovensko na tom najhoršie v celej Európskej únii. Vláda by preto podľa predsedu Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Jána Tótha mala začať s konsolidáciou už v budúcom roku.

Šéf rozpočtovej rady v rozhovore pre portál vo Financiách.sk hovorí aj o príčinách problémov dôchodkového systému, jeho neudržateľnosti do budúcnosti, ale aj o podmienkach nápravy na úroveň spred niekoľkých rokov. Vtedy bol ešte dávaný ako príklad pre iné krajiny.

Vyjadril sa aj k zvýšeniu výdavkov štátneho rozpočtu, ako aj k pripravovanej daňovej a odvodovej reforme, ktorá by mala byť nastavená tak, aby podporovala aktivitu a viac zdaňovala pasivitu, čiže spotrebu a majetok. Vyslovil tiež predpoklad, kedy by štát mohol začať hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom.


Verejné financie sú z hľadiska dlhodobej udržateľnosti vo veľmi zlom až v kritickom stave. Kde a prečo sa to začalo zhoršovať?


V dlhodobej udržateľnosti sme v zóne tzv. vysokého rizika, čiže sme na tom najhoršie od roku 2012, kedy vznikla aj Rada rozpočtovej zodpovednosti a začalo sa to intenzívnejšie merať a sledovať. Bohužiaľ, do fázy vysokého rizika sme sa dostali ešte tesne pred pandemickou krízou, keď kulminovali dobré časy a nezamestnanosť bola blízko historických miním.

Tým, že sme uvoľnili rozpočtovú politiku v dobrých časoch, nebolo to až tak viditeľné, pretože boli nadpríjmy. Viac by sme to videli v medzinárodnom porovnaní, resp. na analytických indikátoroch ako je tzv. štrukturálny deficit. Pred krízou Česko už malo štyri roky prebytok rozpočtu, my stále deficity. Štrukturálny deficit takisto vyskočil a signalizoval problém.


Rozpočtová politika však nebolo to jediné, čo sa zhoršilo. Zároveň sme si popri tom za veľmi krátky čas dokázali zničiť stabilitu dôchodkového systému. V zásade nám to vychádza tak, že opatreniami, ktoré sa spravili v dôchodkovom systéme pred začiatkom krízy, dôchodkový systém v 50-ročnom horizonte prišiel o tretinu zdrojov voči prísľubom.

V súčasnosti dôchodkový systém vytvára dodatočný deficit viac ako jedno percento HDP, nie je teda samofinancovateľný.


Takže najhoršia je situácia z pohľadu budúcnosti a udržateľnosti dôchodkového systému?


Dôchodkový systém bola podstatná vec, ktorá sa zhoršila. Ešte v roku 2018 sme mali dôchodkový systém v tak stabilizovanom stave, že generálny tajomník OECD používal jeho nastavenie u nás, vrátane vekového automatu, ako príklad pre iné krajiny. V súčasnosti dôchodkový systém vytvára dodatočný deficit viac ako jedno percento HDP, nie je teda samofinancovateľný.

Do budúcnosti kvôli demografii stále viac a viac musí byť podporovaný, ale ďalšie deficity neexplodovali, boli na úrovni možno dodatočného deficitu 1 až 1,5 percenta HDP každý rok o 30 až 50 rokov, kedy sa demografia najviac prejaví. Neexplodovalo to tak, ako to exploduje v súčasnosti, alebo po opatreniach, ktoré sa najmä v roku 2019 a na začiatku roku 2020 prijali.


Ale netreba zabúdať, že je tu aj druhá, hlavná noha dlhodobej udržateľnosti, a to rozpočtová politika, ktorá sa zhoršila. Ako som spomínal, to zhoršenie bolo menej viditeľné kvôli tomu, že ako deficity tak aj dlh sú tzv. procyklické veličiny.


To znamená, v dobrých časoch sa zlepšujú bez toho, aby sa muselo niečo robiť, pretože sú nadpríjmy, nezamestnanosť klesá, nie sú potrebné také výdavky. A preto v dobrých časoch sa odporúča, aby krajiny išli do prebytku. Nám sa to nepodarilo ani na konci dobrých časov, naopak vtedy sme sa začali paradoxne zhoršovať.


Prečo sa to nepodarilo?


Pretože rozpočtová politika sa uvoľňovala, tým ako bol pripravený štátny rozpočet na rok 2020 a schválenými opatreniami pred voľbami. Odhadujeme, že ak by neprišla kríza a neboli by dodatočné výdavky a výpadky príjmov spojené s krízou a nedošlo by ani k zmene vlády a hospodárskej politiky, deficit v roku 2020 by bol niekde okolo 2,5 percenta HDP. A to sa bavíme o dobrých časoch, kedy nezamestnanosť je veľmi nízka. Napriek tomu by sme dosahovali deficit, ktorý by nebol až tak ďaleko od maximálneho povoleného na úrovni troch percent.

Bohužiaľ, u nás bola dlhé roky stratégia, že v dobrých časoch sa s ľuďmi podeľme. To ale znamená, že šetriť musíme v zlých časoch. Je to nerozumná fiškálna politika, moderná je nastavená úplne opačne. V dobrých časoch treba šetriť a stabilizovať ekonomiku, ktorá sa často prehrieva, na to, aby v zlých časoch mohla fiškálna politika chrániť ľudí, firmy, potenciál ekonomiky a takisto ju stabilizovať cez poskytnutie fiškálnych stimulov.


Keď sa pozrieme aj do minulosti, veľkosť stimulov, ktoré sme poskytovali v krízach, či už po finančnej kríze, alebo v minulom roku, bola medzinárodne podpriemerná. Čiže ekonomika a ľudia trpeli viac ako by bolo nutné, keby sme si v dobrých časoch spravili domácu úlohu a našetrili na dostatočné stimuly poskytované v horších časoch. Za roky 2013 až 2019 nám táto nesplnená domáca úloha nedovolila znížiť dlh o dodatočných takmer 10 percent HDP.

Ak by sa neprijali od dnes žiadne opatrenia, tak slovenský dlh by v čase explodoval.


Súčasná vládna koalícia zmenila postoj k hospodáreniu?


Deklaruje, že chce robiť modernú proticyklickú politiku. Na hodnotenie si musíme ešte počkať, keď skončí kríza a prídu lepšie časy. Samotný indikátor dlhodobej udržateľnosti zlepšila, ale relatívne marginálne o 0,6 percenta HDP, ale naďalej sme zostali v zóne vysokého rizika.


Na začiatku bolo zlepšenie v tom, že v situácii, kedy dôchodkový systém nemal ani na dvanásť dôchodkov v dlhodobom horizonte, trináste dôchodky dala približne na polovicu. A takisto opravila neudržateľnú valorizáciu minimálneho dôchodku, čo znamenalo, že už nám nechýbala v 50-ročnom horizonte tretina, ale štvrtina zdrojov na vyplácanie všetkých dôchodkov.

To hlavné riešenie v dôchodkoch, naviazanie veku odchodu do dôchodku na dobu dožitia, sa však formálne ešte nezmenilo. Aj keď treba povedať, že sa spravil pokrok v tejto oblasti tým, že mína pre finančnú stabilitu dôchodkov, fixný vek odchodu do dôchodku, sa odstránil z ústavy.


Náš pohľad na rozpočtovú politiku je taký, že vláda by mohla mať ambíciu dosiahnuť dva ciele do konca volebného obdobia. Prvý cieľ by mohol byť, po tom ako odznie pandémia, dosiahnuť taký deficit na konci volebného obdobia, pri ktorom by už nerástol dlh ako pomer voči HDP. Takýto deficit pri súčasnom nastavení úrokových sadzieb sa odhaduje okolo troch percent.


Náš odhad pre tento rok je okolo ôsmich percent, teraz sa makroekonomická situácia však trochu zlepšuje, čiže to môže byť bližšie k siedmim percentám, ak nepríde silná tretia vlna. Zísť z takého vysokého deficitu do konca volebného obdobia, teda do roku 2024, na deficit tesne pod troma percentami by mal byť realistický cieľ v rozpočtovej politike.


Aká by mala byť druhá úloha?


Zastabilizovať aj dlhodobé zdravie verejných financií bezpečne do pásma stredného rizika, cez napravenie chýb, ktoré zničili finančnú stabilitu dôchodkov. To znamená hlavne znovuzavedenie vekového automatu, aby dôchodcovia mali väčšiu garanciu, že sľúbené dôchodky aj o 30 až 50 rokov im bude štát naozaj vyplácať v plnej výške. A teda nebude musieť prísť scenár, ktorý sme videli v minulosti napríklad v Grécku, že štátna kasa je zrazu prázdna a bude sa musieť k tomu prispôsobiť aj vo výdavkoch.


Hrozí také niečo aj Slovensku?


Presne o tom sú naše výpočty dlhodobej udržateľnosti. Ak by sa neprijali od dnes žiadne opatrenia, tak slovenský dlh by v čase explodoval. Hranica 100 percent HDP by bola prekročená v roku 2039, hranica 150 percent HDP v roku 2047 a hranica 200 percent HDP v roku 2053 a začalo by to potom ďalej prudko stúpať. Čiže by bola otázka času, kedy finančné trhy by neboli ochotné niečo také financovať.

Vyššie dlhy sú nebezpečnejšie pre krajiny s nižším ratingom práve v čase krízy.


Momentálne sa verejný dlh pohybuje okolo 60 percent HDP. Je to už nadmerné zadlženie a kedy by už bolo neudržateľné?


Pre Slovensko v stupni rozvoja, v akom je, je to vysoké číslo, ktoré prevyšuje tzv. Maastrichtské kritérium, ako aj naše odhady bezpečného dlhu. Aj ústavný zákon mal spodné pásmo dlhu postupne na úrovni 40 percent a vrchné pásmo na úrovni 50 percent. Dlhodobo sa zdá, že 60 percent by pre Slovensko mohlo byť veľa.

Dlh treba nielen stabilizovať, ale hneď ako to dovolí ekonomická situácia, kríza pominie, znova príde stabilne vyšší rast a budeme mať prílev eurofondov, snažiť sa dlh znižovať. Aj kvôli tomu, aby sme sa takto pripravili na ďalšiu budúcu krízu.


Ak by sa dlh ďalej zvyšoval na 70 percent, alebo až k sto percentám, aký problém by sme mali v ekonomike?


Už máme krátku skúsenosť z minulého roka a pri oveľa nižšom dlhu, keď prepukla kríza a mali sme problém sa prefinancovať niekoľko týždňov. Bohužiaľ, sme mali tzv. hotovostnú rezervu neštandardne malú tesne pred krízou.


Vláda chcela v roku 2019 takto aspoň účtovne splniť dolné sankčné pásmo dlhovej brzdy, keďže hotovostná rezerva je súčasť hrubého dlhu a takto sa nám to vypomstilo. Preto navrhujeme, aby sa zákon skôr pozeral na tzv. čistý dlh, ktorý nemá hotovostnú rezervu. To sú aj tak neminuté prostriedky na účte štátu, čiže z pohľadu zaťaženia budúcnosti to nehrá rolu.

Vyššie dlhy sú nebezpečnejšie pre krajiny s nižším ratingom práve v čase krízy. Finančné trhy v takých časoch sú prieberčivejšie a začínajú obmedzovať financovanie podnikov a štátov s nižším ratingom. A potom dochádza k vynútenému uťahovaniu opaskov, čo z pohľadu občana, kvality života je horšia situácia, pretože to je často vynútené, plošné a náhle.

Slovensko figuruje ako krajina, ktorá má najmenej udržateľné dlhodobé financie v celej Európskej únii.


Aké dôsledky by to mohlo mať, ako by to pociťovali ľudia, keby také niečo nastalo?


Asi najzrozumiteľnejší je často opakovaný príklad Grécka, tam znižovali výdavky vrátane dôchodkov a platov a zvyšovali dane. Z pohľadu štátu tak došlo k odčerpávaniu peňazí od občanov, aby mohol platiť svoje záväzky z minulosti. Občania tým prirodzene trpeli. Ak boli navyše prepustení, nevedeli si nájsť prácu, pretože vynútené šetrenie prišlo v recesii a o to to bolo bolestivejšie.


Pre porovnanie, kde sa v rámci Európskej únie nachádzame?


Pre takéto medzinárodné porovnanie je najlepší indikátor S2, ktorý počíta Európska komisia. Zlá správa je, že v poslednom rebríčku Slovensko figuruje ako krajina, ktorá má najmenej udržateľné dlhodobé financie v celej Európskej únii.


To nevyzerá veľmi priaznivo. Čo by mala vláda v tejto situácii robiť napriek tomu, že boli problémy s pandémiou, zvýšenými výdavkami, poklesom výkonnosti ekonomiky?


Medzinárodná prax hovorí, že v ťažkých časoch sa netreba zbytočne sústrediť na konsolidáciu za každú cenu, ale naopak ekonomiku stabilizovať. Treba jej pomôcť, prípadne zabrániť nadmerným bankrotom, aby nedošlo k zničeniu rastového potenciálu ekonomiky do budúcnosti. To sú roky 2020 a 2021.

V marci všetky prognózy hovorili o tom, že kríza v tomto roku je dlhšia ako sme si mysleli. Tu je dôležité hlavne sledovať tzv. produkčnú medzeru, čiže ako trpí ekonomika vo vnútri, aký je rozdiel medzi tým, koľko by mohla vyrábať a koľko aktuálne vyrába.


Indikátor bol relatívne dosť negatívny, odhadovalo sa, že ekonomika vyrába o 2,5 percenta HDP menej ako by mohla vyrábať. To sa stalo len dvakrát v histórii SR, pri upratovaní po tzv. Mečiarovskej ére a v prvom roku prepuknutia finančnej krízy.


V súlade s medzinárodnou praxou sme teda prišli s tým, že je ešte možno priestor na stimuly, treba zabrániť nadmerným bankrotom, nadmernému poškodeniu ekonomiky. A dá sa to dokonca robiť aj fiškálne neutrálne, napríklad tým, ak existujú investície, ktoré sme chceli spraviť v budúcnosti, skúsme ich spraviť teraz, keď máme voľnú pracovnú silu, či voľné stavebné kapacity.


Presunutím investícií z budúcnosti do prítomnosti nás to vlastne nič nestojí a ekonomiku stabilizujeme, dávame jej stimul, dodatočné zákazky a prácu, aby nedošlo k nadmernej nezamestnanosti, bankrotom.

Makroprognózy hovoria, že pozor, budúci rok možno už ekonomika sa môže začať máličko, ale prehrievať.


Je v čase krízy lepšia adresná pomoc?


Ako v roku 2020 aj v roku 2021 sme mali takýto pohľad, že čo sa týka jednorazovej adresnej pomoci, tak sme za. To je najlepšia medzinárodná prax. Boli príklady krajín, ktoré používali helikoptérový prístup pri rozdaní peňazí.

Je to jednoduchšie na rozdanie, rýchlejšie prídu peniaze do ekonomiky. Ale my tým, že máme v tak komplikovanom stave verejné financie, tak sme naopak tvrdili, že pre Slovensko je lepšie mať adresnú a jednorazovú pomoc, tá je oveľa efektívnejšia.

Dôležité je, aby to bola len dočasná pomoc. Zaťaží nás jeden, dva krízové roky, ale nie na ďalších 48 rokov v našom 50-ročnom dlhodobom horizonte. Má úplne iné implikácie pre udržateľnosť verejných financií ako napríklad trvalé zníženie daní alebo trvalé zvýšenie výdavkov za desaťročia. Zároveň je vždy dobré dopredu prezentovať plán, ako z toho von, ako ozdraviť verejné financie.


Ako by mala vláda ozdravovať verejné financie?


Tento mesiac sme vydali správu, v ktorej sme zohľadnili najnovšie makroprognózy a fakt, že už budúci rok by mali prichádzať nové eurofondy z Plánu obnovy. Tým, že jeho rozdelenie bolo pre Slovensko extra štedré, dostaneme na veľkosť ekonomiky asi trikrát viac eurofondov ako je priemer EÚ. Makroprognózy teda hovoria, že pozor, budúci rok možno už ekonomika sa môže začať máličko, ale prehrievať.


A v takej situácii moderná rozpočtová politika robí to, že začínajú sa už ako keby dobré časy, ekonomiku už netreba stimulovať, skôr naopak. Ak sa bude prehrievať, ak bude veľký stavebný boom kvôli eurofondom, tak to už je čas na to, aby mohlo dochádzať ku konsolidácii.

Naše odporúčanie teda je začať konsolidovať už v budúcom roku, nebudeme mať negatívnu produkčnú medzeru za predpokladu, že nebude silná tretia vlna pandémie. Rozbeh konsolidácie po kríze by mal byť vždy postupný, pozvoľný, aby sme rodiaci rast znova neudupali, ekonomiku neutlmili konsolidáciou. V roku 2023 by už konsolidácia mala prebiehať naplno.

Keď sa poskytne jednorazová dočasná pomoc a zároveň máme pokus trvalo zlepšiť zdravie verejných financií, dá sa to robiť aj naraz.


Prijalo ministerstvo financií vaše odporúčania?


Je tu trochu rozdiel oproti ministerstvu financií, ktoré hovorí, že v budúcom roku ešte nie, ale súhlasí, že v rokoch 2023 a 2024 už treba naplno konsolidovať. Keď hovoríme o konsolidácii, tak hovoríme o trvalom znížení výdavkov alebo zvýšení príjmov, o trvalom zlepšení bilancie deficitu.


Ak by nás prekvapila tretia vlna najmä regionálne, že bolo by treba riešiť jednorazovú pomoc, to sa v našom pohľade nevylučuje. Keď sa poskytne jednorazová dočasná pomoc a zároveň máme pokus trvalo zlepšiť zdravie verejných financií, dá sa to robiť aj naraz.


Je to možné aj s tým, že budeme brať oveľa vážnejšie odporúčania Útvaru hodnoty za peniaze. Ich implementácia v posledných rokoch a vlastne od vzniku útvaru je veľmi slabá. Treba o tom viac rozprávať, viac tlačiť, aby tie odporúčania hodnoty za peniaze sa napĺňali.

Potrebná je aj stabilizácia dôchodkového systému.

Okrem rozpočtovej politiky zároveň hovoríme, že treba stabilizovať dôchodkový systém. Ak stabilizujeme dôchodkový systém, tak v zásade to netlmí ekonomiku ako tlmí konsolidácia. To je len nastavenie dlhodobých pravidiel, aby finančná stabilita bola znovu nastavená, čiže to je ešte lepší spôsob v súčasnosti ako zlepšovať dlhodobú udržateľnosť, keďže to nemá tlmiaci účinok v ekonomike v čase, kedy sa len začína oživovanie.


Z nášho hľadiska by bolo ideálne navrátiť finančnú stabilitu dôchodkov do situácie z roku 2018, ktorá bola predtým, ako sme si ju narušili. Vláda ide tým smerom, má deklarovanú ambíciu zlepšiť dlhodobú udržateľnosť cez dôchodkový systém práve v Pláne obnovy. Je to teda prísľub voči Európskej komisii.

Táto ambícia je relatívne veľká, aj keď z nášho pohľadu nenavráti nás úplne do roku 2018, ale keby bola naplnená, došlo by k výraznejšej zmene finančnej stability dôchodkov. Určite podporujeme plné naplnenie tejto ambície. Zatiaľ je problém, že poznáme len návrh zákona z dielne ministerstva práce.

Navyše na také zvyšovanie zdrojov, ktoré by prefinancovalo fixný vek odchodu do dôchodku, dlhodobo mať nebudeme.


K návrhu dôchodkovej reformy ste mali viaceré výhrady, aby ho ministerstvo práce prepracovalo. Prečo?


Ten sme prehnali cez našu kalkulačku a vychádza nám, že by sa prísľuby voči Európskej komisii splnili asi na polovicu. Bola by to kompromisná, z nášho pohľadu nedostatočná dôchodková reforma.

Je príležitosť ústavne ukotviť finančnú stabilitu dôchodkov, aby sme dôchodcom v budúcnosti poskytli lepšiu garanciu, že ich dôchodky budú reálne tak vyplácané ako sú prisľúbené. Aby sa to ústavne ukotvilo, myslíme si, že návrh ministerstva práce nie je dostatočne ambiciózny a navyše ani nespĺňa prísľuby, ktoré vláda dala v rámci Plánu obnovy.


Dôchodcovia, ale aj ľudia pred dôchodkom sa zaujímajú, či v budúcnosti budú peniaze na ich dôchodky aj vzhľadom na nepriaznivú demografickú situáciu. Majú sa obávať, čo môžu očakávať?


Problém je, že v dlhodobom horizonte pre súčasnú strednú generáciu už vidíme výpadok štvrtiny zdrojov v dôchodkovom systéme. Ak verejné financie nebudú deficitne ešte viac podporovať dôchodkový systém, tak nemáme vybalancované prísľuby a zdroje financovania. Navyše na také zvyšovanie zdrojov, ktoré by prefinancovalo fixný vek odchodu do dôchodku, dlhodobo mať nebudeme.


Zároveň treba povedať, že náš dôchodkový systém, prvý priebežný pilier, má tri dôležité parametre. Prvý je, ako dlho žijeme na dôchodku, to znamená, ako dlho poberáme dôchodok. V medzinárodnom porovnaní s krajinami OECD, s najvyspelejším svetom, sa ukazuje, že ho poberáme trochu dlhšie ako je priemer. Čiže nepoberáme ho krátko. Vekový automat sa snaží stabilizovať obdobie poberania dôchodku, aby neexplodovalo a bolo tak finančne udržateľné.

Druhý parameter je, aká je aktuálna výška dôchodkov voči platom. Môže to znieť prekvapujúco, ale u nás je výška dôchodkov štedrejšia ako naše platy v medzinárodnom porovnaní. Samozrejme, u nás sú veľmi nízke dôchodky voči vyspelejšiemu svetu, ale platy sú ešte nižšie. To znamená, že aj nastavenie výšky dôchodkov voči platu je u nás mierne nadpriemerne vyššie ako priemer OECD.


Aký je ďalší parameter?


Tretí parameter je o tom, ako sú financované dôchodky a teda najmä daňovo-odvodové zaťaženie práce. Podstata financovania prichádza od zamestnaných ľudí, peniaze od nich sa automaticky ako cez prietokový ohrievač posielajú na dôchodky. V tomto parametri takisto zaťaženie je mierne nadpriemerné. Nedá sa teda povedať, že dôchodkový systém medzinárodne by bol málo štedrý, že by sme žili na dôchodku veľmi krátko a mali nízke daňovo-odvodové zaťaženie.


Z medzinárodného porovnania teda skôr vyplýva to, že potreba zastabilizovať dôchodky by mala ísť cez zastabilizovanie prísľubov, ako reakcia na zhoršujúcu sa demografiu. Nakoľko sme nemali rozpočtové prebytky, aj z pohľadu dlhodobého zdravia verejných financií si nemôžeme dovoliť veľké zvyšovanie deficitov, aby zvyšok ekonomiky ešte oveľa viac platil na dôchodky v dlhodobom horizonte. Z tohto hľadiska nastavenie, ktoré bolo v roku 2018, sa nám javí ako dobré.

Aby verejné financie boli zdravšie dlhodobo, je dobré, aby daňovo-odvodový systém podporoval rast ekonomiky a jej dobiehanie.


Ministerstvo financií pripravuje daňovú a odvodovú reformu. Nakoľko sú potrebné zmeny v tejto oblasti a aké by mali byť optimálne opatrenia?


My monitorujeme dlhodobú stabilitu verejných financií. Tá sa dá zlepšiť, ak máme neexplodujúce trvalé výdavky, napríklad zodpovedným nastavením dôchodkového systému, ale aj tým, ak máme dostatok trvalých príjmov. Štát má vyššie trvalé príjmy vtedy, keď ekonomika rastie rýchlejšie. Z nášho hľadiska je teda dôležité, aby nastavenie daňovo-odvodového systému podporovalo aktivitu a viac zdaňovalo pasivitu, neaktivitu, to znamená spotrebu a majetok.

Potom by potenciál ekonomiky mohol byť vyšší, a s ním aj verejné príjmy, a to by mohlo zlepšiť dlhodobú udržateľnosť. Takýto typ zmeny by bol pozitívny, ale nechceme vstupovať do veľmi detailných špecifikácií, ako by daňovo-odvodový systém mal konkrétne vyzerať. Skôr je to všeobecné odporúčanie, že na to, aby verejné financie boli zdravšie dlhodobo, je dobré, aby daňovo-odvodový systém podporoval rast ekonomiky a jej dobiehanie.


Minister financií Igor Matovič predstavil iba rámcový náčrt opatrení. Čo hovoríte na to, čo už je známe?


Bohužiaľ, nevieme sa k tomu vyjadriť, chýbajú nám detaily návrhu.


Opätovne máme značne odlišný pohľad na deficit ako má ministerstvo financií.


Parlament nedávno schválil zvýšenie výdavkov štátneho rozpočtu v tomto roku zhruba o 3,7 miliardy eur. Nakoľko to bolo potrebné?


Verejná diskusia k tomu bola dosť nekvalitná. Aj podklad, ktorý mal parlament k dispozícii, nebol ideálny, keďže sa sústredil na tzv. hotovostné plnenie štátneho rozpočtu. A dával málo detailov o tom, aký to bude mať vplyv na celkový deficit, dlh a budúcnosť verejných financií. Diskusia tým, že neboli dostupné dáta, tak nebola dostatočne kvalitná a veľa vecí sa zbytočne nafukovalo.


Priebežne monitorujeme vývoj verejných financií cez tzv. rozpočtový semafor, ako sa bude deficit vyvíjať. Napriek schváleniu novely rozpočtu sme takmer nezmenili odhad deficitu pre tento rok. Veľká časť novely bola totiž o tom, že dofinancovala pandemickú pomoc, ktorú sme už v číslach predvídali skôr, keďže boli dané prísľuby.


Keďže druhá vlna pandémie bola hlbšia a dlhšia, tak v rozpočtovom semafore sme už od marca signalizovali, že deficit bude vyšší a pandemické výdavky sme už postupne zohľadňovali. Z veľkej časti novela teda bola len o priznaní toho, že naozaj treba dofinancovať protipandemickú jednorazovú pomoc. Z tohto hľadiska to nebolo niečo podstatné, čo by zhoršovalo dlhodobú udržateľnosť.


A čo hovoríte na vládny Program stability?


V ňom je už načrtnutá trajektória na najbližšie roky. Zdá sa nám nedostatočne ambiciózny, čo je dané aj pohľadom, ako skončí rok 2021. Opätovne máme značne odlišný pohľad na deficit ako má ministerstvo financií. Pohľad na deficit ministerstva financií v roku 2020 ešte na jeseň bol, že sa bude blížiť desiatim percentám. Náš semafor sa postupne znižoval k siedmim percentám, nakoniec bol deficit vyše šesť percent HDP. Voči odhadu ministerstva financií to bol značný rozdiel.

Je možnosť, že niečo podobné sa naplní aj v tomto roku. Ministerstvo financií predpokladá opäť deficit okolo 10 percent, my tesne pod 8 percentami, zrejme ho upravíme ešte nižšie. Je to znovu obrovský nepomer.


Čím si to vysvetľujete?


Keďže ministerstvo financií v Programe stability začína od 10-percentného deficitu v roku 2021 a od neho znižuje deficity v budúcnosti, automaticky sú ciele deficitov neambiciózne. Z nášho hľadiska majú počiatočný bod, ktorý je možno umelo vysoký. Ak príde na náš scenár, myslíme si, že treba upraviť budúce ciele deficitov smerom dole, aby boli ambicióznejšie.


Teraz sú totiž nastavené tak, že keby vláda nerobila nič, tak zlepšená makrosituácia, ktorá vyplýva z toho, že kríza by odznela v budúcom roku, by sama bez aktívnych opatrení dotlačila deficity na rovnakú úroveň ako sú v Programe stability.

Ak by sa prijal návrh dôchodkov podľa ministerstva práce, to by nás stálo v uťahovaní opaskov dodatočných 500 miliónov eur.


Štát mal pôvodne ambíciu hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom, čo sa nenaplnilo. Aké sú perspektívy, aby Slovensko malo vyrovnaný rozpočet?


Určite k tomu musíme smerovať vzhľadom na to, akú záťaž máme z minulosti. Pozitívna správa je, že aj ministerstvo financií si dalo ako strednodobý rozpočtový cieľ dosiahnuť štrukturálny prebytok. Potreba rozpočtového zlepšenia závisí aj od toho, aká ambiciózna nakoniec bude dôchodková reforma.


Treba si totiž uvedomiť, že aj samotná finančná (ne)stabilita dôchodkov určuje, v akom stave má byť zvyšok verejných financií. Čím budú dôchodkové prísľuby lepšie pokryté vlastnými zdrojmi, o to bude menšia potreba sanovať dôchodky z rozpočtu, o to menej musíme škrtať inde v rozpočte a o to vyšší môžeme mať aj udržateľný dlh.

Ako v poslednej správe uvádzame, ak by sa prijal návrh dôchodkov podľa ministerstva práce, ktorý by len z polovice spĺňal prísľuby vlády v Pláne obnovy, to by nás stálo v uťahovaní opaskov dodatočných 500 miliónov eur, ak by sme mali splniť už zmienené naše odporúčané rozpočtové ciele.


Je reálne pre túto vládu do roku 2024 znížiť deficit pod tri percentá. A potom pre budúcu vládu by mohla byť ambícia smerovať k vyrovnanému rozpočtu.


Kedy by sme mohli mať vyrovnané rozpočtové hospodárenie?


Za predpokladu, že makroprognózy budú mať pravdu a nebude silná tretia vlna pandémie, je reálne pre túto vládu do roku 2024 znížiť deficit pod tri percentá. A potom pre budúcu vládu, ak budú pokračovať dobré časy, by mohla byť ambícia smerovať k vyrovnanému rozpočtu.


Aký prospech by vyrovnané hospodárenie prinieslo pre ekonomiku?


Z dlhodobého hľadiska by to pre občanov bola oveľa väčšia istota, že sľuby, ktoré im štát dáva, vo forme verejných služieb, ale aj dôchodkov a zamestnania v štátnej správe, sa dlhodobo budú napĺňať.


Rozpočtová zodpovednosť prirodzene vytvára aj väčší tlak ísť princípom hodnoty za peniaze vo verejných financiách. To znamená napríklad poskytovať efektívnejšie aj kvalitnejšie služby s menším počtom a lepšie zaplatenými ľudí. Vznikol by tak aj prirodzený tlak na efektivitu a zvýšenie kvality.


A samozrejme, chránilo by to aj občanov a firmy pred tým, že by v budúcnosti razantne museli stúpnuť dane a štát by tak odčerpal peniaze z ich peňaženiek. V neposlednom rade pre podnikateľov, firmy by to hovorilo o tom, že nemusí prísť k nejakému šoku.


Že by štát mal zrazu problém s financovaním, zastavil by verejné investície a ekonomika by sa kvôli tomu potopila. To by vytvorilo aj horšie prostredie pre súkromný sektor, keďže často aj on žije z verejných investícií a prirodzene preferuje stabilné predvídateľné ekonomické prostredie.

Zdroj WebNoviny.sk © SITA Všetky práva vyhradené

Počasie